Venujem sa témam, ktoré stoja za pozornosť.

Napriek tomu, že parlament nerokoval a vláda nezasadala, leto odkrylo priepasť prázdnoty. Za normálne začíname považovať to, čo je cez čiaru. Tak politickú, ako aj odbornú, a hlavne, ľudskú. Dôvera v štát sa prepadá, politická diskusia sa obmedzila na niekoľko káuz. Chýba to podstatné, konflikty kvalitných programov s uveriteľnými ľuďmi.

Program ako prežitok

Volebné programy sú pre strany povinnou jazdou, lebo partaje sa spoliehajú viac na vyvolanie pocitov a emócií, ako na dlhodobú priamu a dôstojnú komunikáciu odborných východísk zrozumiteľnou rečou. Veď koľko ľudí vôbec číta a koľko z nich si sadne nad nejaký stranícky program…

Preto obsah nahrádza forma, z politikov sú herci, z niektorých ochotníci. Ale samozrejme, podanie závisí od témy tlačovky a očakávaných mediálnych výstupov. Asi aj preto za bežné považujeme to, že strany až dlhé mesiace po vzniku „tvoria“ program, hoci práve ten by mal byť impulzom na ich založenie. Za samozrejmé považujeme všeobecné frázy, ktoré sa aj tak vo vláde zmenia na neprehľadný a ťažko kontrolovaný plán práce známy ako Programové vyhlásenie vlády.

Zo základného stavebného kameňa sa stal prežitok, a strany zistili, že ľuďom to neprekáža. Že nič zásadné sa nedeje. A ešte keď to tolerujú, o to lepšie.

Hrdinovia dnešnej doby

Hrdinami dnešnej doby nesmú byť politici s hrošou kožou a silným „black PR“.

Hrdinami dnešnej doby sú ľudia, ktorí z mála čo majú žijú dôstojne a slušne.

Ľudia, ktorí napriek rozkladu politickej scény majú úprimnú silu veriť a dokážu si vytvoriť vlastný názor. Hrdinom je každý, koho to všetko, čo sa deje neodradí ani neznechutí. Lenže presne o tých nejde.

Cieľovou skupinou pre politikov nie sú tí, ktorí nepôjdu voliť, lebo nevidia dôveryhodnú alternatívu, ale voliči, ktorí podľa prieskumov dokážu odskočiť od jednej značky k druhej.

Brutálna kampaň je v plnom prúde a partaje sa sústreďujú iba na to, kto môže čo stratiť. A ako mu to zabezpečiť. Obrovská skupina ľudí – nevoličov je zdá sa, pre nich odpad a nerozhodnutí sú ceninou. Niekto sa prešmykne do parlamentu, ďalších polepia koalíciu, niekomu sa zrejme otvoria brány väznice a ďalšiemu na ministerstvá. Preto je na mieste otázka: A čo potom? Odpoveď neexistuje, lebo program je prežitok a vo verejnom priestore sa do kúta dostali reálne témy.