Venujem sa témam, ktoré stoja za pozornosť.

zo zakladania politických strán sa u nás stál akýsi rituál, či spôsob sebaprezentácie. a je úplne jedno koľko času ubehlo od ostatných volieb či koľko rokov nás čaká do riadnych. samozrejme, že demokracia nemôže limitovať počet strán, no ukazuje sa, že ich počet nemá vplyv na nič dôležité.

politická vážnosť je viac ako politický marketing

z registra politických strán a hnutí je zrejmé, že už teraz máme 153 strán, z ktorých je 88 v likvidácii. inými slovami, 88 subjektov má recepty na všetky boľačky. napriek tomu problémy cítime viac ako riešenia.

motívy pre založenie nového politického subjektu sú rôzne. niektoré sprevádza (ne)kvalitná agenda, ďalšie sú dôkazom straty kontaktu s realitou a určite nájdeme aj také, ktorých zakladatelia by kľudne mohli ku všetkým potrebným dokladom k žiadosti o registráciu priložiť správu o duševnom posudku podporovateľov:) vzhľadom k tomu, že od založenia strany po volebný úspech je dlhá cesta, radšej sa oplatí venovať vážnosti, ktorá je jedným z predpokladov relevantného politického života. je viac ako politický marketing, pretože značku tvorí obsahom a formu napĺňa výsledkami.

spomínaná vážnosť je svojím spôsobom kombináciou viacerých faktorov, ktoré majú nenahraditeľné miesto v politickom úspechu. v prvom rade ide o užitočnú agendu, s ktorou ako s návrhmi riešení sa stotožňujú voliči. ďalším prvkom sú dôveryhodní ľudia schopní tento program presadiť. aj z minulosti sa ukazuje, že človek s atraktívnou podnikateľskou minulosťou nie je absolútne žiadnou zárukou politických zručností. príbehy pavla ruska, evy babitzovej ale aj fundovaného právnika radoslava procházku hovoria za všetko. to však ale neznamená, že každého ďalšieho, kto pochádza napríklad z biznisu treba automaticky odsúdiť. no určitá miera nedôvery voči každému adeptovi na „politika“ je namieste. vôbec nie preto, aby sa na čistý list čím skôr škaredo popísal, ale preto, že minulosť bez skúseností zo správy vecí verejných je riziko. pre toho, kto prijíma rozhodnutia, ale pre tých, ktorých sa týkajú.

praktické skúseností

hlavne internetové komentáre sú dnes plné zlomyseľných myšlienok jednoduchých ľudí. takých, ktorým anonymita dáva silu dokonalosti ale hanba za vlastný názor im nedovoľuje komunikovať vo vlastnom mene.

s touto skupinou má niečo spoločné ďalšia. taká, ktorá síce prizná vlastnú identitu, ale napriek tomu sú jej názory výsledkom odvahy z nevedomosti. miera nepoznania im dáva silu mať názor na všetko, stále a všade.

tak ako právo zakladať politické strany, rovnako aj názor iného musíme rešpektovať. hoci s ním v princípe nesúhlasíme. nepriateľ nie je autor iného názoru, ale ten, koho názor nemožno spochybniť. diskusia s nim začína a končí pri jeho viere v absolútnu pravdu. šancu si zaslúži každý, ale

„myslieť si, že predajca leteniek dokáže pilotovať lietadlo je falošná ilúzia“

je zrejmé, že dôležitou devízou, či doslova signálom o politickej vážnosti sú praktické skúsenosti. to čo aristoteles vnímal ako kombináciu vedomostí a schopností ich presadiť. iné je hovoriť o stabilite systému a pritom meniť strany podľa osobných očakávaní, ako najskôr urobiť poriadky v strane a potom ich začať presadzovať v spoločnosti. príjemné je hovoriť o riešeniach, ale lepšie je poznať ich dopady. zamieňať si transparentnosť s reality show je skôr deformácia občianskej spoločnosti ako účinná verejná kontrola. ale aj to sú signály o praktických skúsenostiach.

uveriteľný príbeh dokáže dať človeku vierhodnosť. ale praktická skúsenosť dôležitý životopis. vo vzťahu k politike by nemal vychádzať z úspechu výlučne v podnikaní, či v športe, ale v úspešnej práci vo verejnom priestore. napríklad preto, aby sa obnovila viera ľudí v spoločnosť. angažovať sa v nej nepotrebuje registráciu, kampaň ani voľby. nič z toho nie je prekážka pre tých, s ktorými ľudia dokážu spojiť spoločenskoprospešné aktivity pred vstupom politiky. tu je voľný priestor a veľmi veľa práce.

je zrejmé, že skôr ako ďalšiu stranu potrebujeme vieru v spoločnosť. ak bude pri sile, potom si už poradí s tým, kto do politiky patrí a kto v nej nemá miesto. má to jeden háčik – svojim správaním sme jej architekti.