Venujem sa témam, ktoré stoja za pozornosť.

Takmer dve desaťročia funguje štát bez mnohých výrazných kompetencií, ktoré postupne prechádzali na komunál a samosprávne kraje. Na novú situáciu zareagovali médiá i mimovládne organizácie. Len nie strany. Hoci sa moc, zodpovednosť aj verejná kontrola presunuli z centra do územia.  

Obrovský priestor ako nevyužitá príležitosť

Samosprávy sa stali politickými jednotkami s vlastnými daňami, priestorom na lokálnu hospodársku politiku a odstrihnuté od účelových vládnych zásahov. Reforma verejnej správy vytvorila nový priestor na efektívnejšie spravovanie spoločnosti. Kým tento proces bol výsledkom politickej vôle, na ďalšie zmeny už netreba politikov, ale schopnosť reagovať na novú situáciu. Kľudne to môžeme nazvať ako reformy druhého rada.

Pod nimi je potrebné si predstaviť vnútorné reformy u najdôležitejších aktérov spoločenského života. Tie neprikazuje žiadne hlasovanie v Národnej rade Slovenskej republiky či uznesenie vlády SR, ale záujem jednotlivých aktérov pružne reagovať na zmeny. Za najdôležitejších aktérov spoločenského života na miestnej a regionálnej úrovni, môžeme vo všeobecnosti považovať médiá, mimovládne organizácie a politické strany. Uvedené podsystémy sa navzájom ovplyvňujú, dopĺňajú a tvoria pevnú súčasť občianskej spoločnosti a verejnej politiky. Sú súčasťou otvoreného konceptu, ktorý sa spája iba sa demokraciou, ktorej ekvivalentom môže byť samospráva.

Na zásadné systémové zmeny zareagovali mimovládne organizácie, ktoré začínajú stále aktívnejšie participovať na kvalite miestneho života. Lokálne médiá plnia úlohy kontrolóra politickej moci a prijímaných rozhodnutí. Vývoj však odignorovali politické strany. Centrálam vyhovuje rozhodovanie o regiónoch ale partaje sa takto izolujú od lokálnej reality. Paradoxne, samospráva vytvorila obrovský priestor na sebarealizáciu, ktorý však strany nevyužili ako svoju príležitosť.

Na hlinených nohách  

Na Slovensku každými komunálnymi voľbami narastá počet nezávislých kandidátov. Pre ilustráciu uvediem, že kým v roku 1990 bolo 454 nezávislých starostov a primátorov, pred štyrmi rokmi ich bolo 1104 a po minuloročných komunálnych voľbách je nezávislých starostov a primátorov 1232. V prípade poslancov zastupiteľstiev treba konštatovať, že v roku 1990 bolo 1706, po voľbách v roku 2014 už 6000 a teraz ich v zastupiteľstvách pôsobí 7301.

Mandáty o ktoré mali záujem strany každé voľby prechádzajú medzi nových a ďalších bezpartajných kandidátov. Strany majú práve v nich silnejších konkurentov čo je ďalší z mnohých dôkazov hlinených nôh, na ktorých stoja v regiónoch.

Neštandard je už samozrejmosťou

Politické strany sú súčasťou politického systému. Rovnako ako aj mimovládne organizácie reprezentujú záujmy svojich členov alebo sympatizantov. Na rozdiel od mimovládnych organizácií, ktoré tvoria kostru nevládneho sektora, ambíciou politických strán je získať vplyv na výkon moci.

V demokraciách politická strana predstavuje organizáciu, ktorý artikuluje záujmy voličov a sprostredkováva vzťahy medzi štátnou mocou a občanmi. Ak tieto vzťahy nie sú interaktívne, potom zlyhávajú politické strany pri plnení svojho poslania a v konečnom dôsledku trpí aj samotná kvalita politického systému. Vzťahy medzi mocou a občanmi musíme vnímať v kontexte občanov a členskej základne. Tých, ktorí sa stavajú členmi politických strán a bez ohľadu na subjektívne očakávania, respektíve pôžitky plynúce z členstva, sa občianskemu životu venujú cez osobný politický život. Svoje názory na spoločenské témy si utvárajú na základe názorov materskej strany. Jej názory a postoje navôkol tlmočia a podieľajú sa tak na politických aktivitách, ako aj na straníckom živote. Pri hlbokom pohľade do vnútra politických strán nesmieme zabúdať na to, že stranícky politický život odráža jej fungovanie na všetkých úrovniach, nakoľko ide o rozvetvenú organizáciu. To, či jej najnižší článok začína na úrovni uličnej organizácie, prípadne mestského výboru, nie je v tejto chvíli dôležitý determinant. Omnoho dôležitejší je pohľad na samotnú dynamiku ich fungovania.

Štandardnosť politickej scény závisí od osobnostných aj profesionálnych kvalít politických elít. Politické strany na Slovensku si nesystematický vychovávajú nástupnícke generácie, čo vážne ohrozuje prirodzenú výmenu straníckych elít a vnútornú stabilitu strán. Rozhodovanie úzkych straníckych vedení potvrdzuje pretrvávajúcu tendenciu posilňovania vplyvu a udržiavania si moci straníckymi centrálami na úkor regiónov. Finančná a kompetenčná autonómia predurčujú slovenské samosprávy k optimálnej realizácii princípu subsidiarity. V územných a regionálnych celkoch, teda v lokálnej aj regionálnej politike ho vykonávajú občanmi vybraní politici. Tí rovnako ako ich kolegovia na vyšších úrovniach moci by mali sledovať jediný cieľ: prijímanie takých rozhodnutí, aké korešpondujú s verejnými záujmami.

Partaje vznikajú preto, aby ako usporiadané organizácie systematicky presadzovali potreby a uspokojovali očakávanie svojich členov a sympatizantov. Ich profesionalizácia, rozvoj ale aj dynamika vnútorného života vo výraznej miere ovplyvňujú spoločnosť v rámci všetkých dôležitých aspektoch jej života.

Politická reprodukcia

Ambíciou štandardnej politickej strany nesmie byť len snaha o získanie podielu na výkone moci, ale tiež zabezpečenie politickej reprodukcie. Teda prirodzenej obmeny funkcionárov aj samotných straníckych elít. Každý stranícky funkcionár časom stratí na svojich politických dispozíciách. Čo je prirodzené.

Rovnako to platí aj o straníckych elitách, ktoré smerom navonok musia ponúkať atraktívne témy a smerom do vnútra strany by mali byť mobilizačným faktorom a faktorom podporujúcim vnútornú konkurenciu a stranícku reprodukciu. Ináč povedané, politickú budúcnosť v zmysle kvalitných ľudských zdrojov. Úspešné pôsobenie v praktickej politike by malo politika posúvať dopredu. Stáva sa úspešným, vďaka výsledkom v práci získava vo voľbách mandát pre ďalšiu prácu. Je lídrom, ktorý určuje témy a uspokojujúco reaguje na spoločenský vývoj.  V zmysle autorov teórie elít, Gaetana Moscu a Vilfreda Paretta v samospráve reprezentuje elitu. Akceptovanú osobnosť, ktorá na konkrétnych postoch vystriedala inú a ďalšou bude skôr či neskôr nahradená. Podľa Pavla Bunčáka: „Elity nie sú len mostom pre transfer modernizačných prvkov do prostredia, ale aj tvorcami myšlienok mienkotvorného procesu.“  Výmenu zabezpečia voliči vo voľbách, pri ktorých nie je potrebné rozlišovať medzi veľkosťou teritória, ale kvalitou politických alternatív. Sme však svedkami toho, ako ľudia strácajú dôveru voči politike. Pri hľadaní správneho menovateľa tejto skutočnosti nesmieme opomenúť vnímanie politiky a tiež jej reprezentantov. Úpadok politickej kultúry, narastajúce podozrenia z klientelizmu a nedostatok spoločenských tém, ktoré by dokázali mobilizovať verejnosť, majú výrazný vplyv na pohyby v mienkotvorných náladách.

Za východisko zo vzniknutej situácie nie je možné považovať vytrvalé ignorovanie politiky alebo občiansku pasivitu. Tieto faktory sú skôr dôkazom sklamania občanov z politických elít ako z prostredia, ktoré reprezentujú. Politické elity dlhodobý proces svojho vzniku. Prestíž, rešpektovanie názorov a všeobecná úcta sa nedá prikázať. Ak sa jej politik teší, potom by ho verejnosť rešpektujúca jeho názory mala v spoločenskom aj politickom rebríčku posúvať smerom hore. Moderná samospráva je priestorom, ktorý formuje politické elity.

Škrípe a vrie 

V stranách to poriadne škrípe a medzi ľuďmi vrie. Preto je namieste opraviť systém. Ale nie kozmetickými zmenami. Lebo od sklamania je veľmi blízko k chybným rozhodnutiam. A hádam sme ich už zažili viac, ako bolo potrebné. Zrušením jedného volebného obvodu pre parlamentné voľby vrátime strany do regiónov, kde sa im veľmi nechce, ale my to potrebujeme. Vrátime ich tam, kde riešenia sú viac ako politikárčenie a kde sa úspech meria výsledkami, nie počtom statusov na sociálnych sieťach…