Venujem sa témam, ktoré stoja za pozornosť.

Vladimír Mečiar nám zanechal viacero darov. Mnohé, v podobe Európskej izolácie, alebo delenia krajiny pre mafiánske klany sme odmietli. Slovensko sa udomácnilo v Európskej únii, sme aktívnym členom OECD, naše miesto v NATO okrem niekoľkých jednotlivcov krajina nespochybňuje. Zostal nám však jeden volebný obvod pre parlamentné voľby. Pokrivil fungovanie partají a v parlamente poslancov, ktorí to v druhej polovici 90-tých rokov hlasno kritizovali.

Potrebujeme strany, nie značky

Žijeme v parlamentnej demokracii, ktorá nie je možná bez politických strán. Kritizovať ich a neponúkať nič lepšie znamená vedome útočiť na základné princípy spoločnosti. Nemali by sme sa však len mlčky prizerať a tajne dúfať, že sa zmenia. Neurobia to, lebo presne takto im to evidentne vyhovuje. Práve preto sa treba sústrediť na podstatu a oddeliť od nej to nepodstatné.

Francúzsky politológ François Goguel veľmi zaujímavo definoval partaj. Podľa neho „strana je zoskúpenie určené k účasti na politickom živote, k čiastočnému alebo úplnému dobitiu moci a presadeniu myšlienok a záujmov svojich členov“. Aký záujem majú strany so zopár jednotlivcami pevne, v zmysle vlastných stanov, držiacimi všetku stranícku moc v rukách? Aké myšlienky hodné rozvoja spoločnosti nosia v hlavách strany pripomínajúce klastre a start-upy? Namiesto odpovede a na dokreslenie poslania strán v demokracii nám poslúži ich širšie vnímanie, ktorého autormi sú Joseph La Palombara a Myron Weiner. Obaja politológovia stanovili kritéria pre strany. Napríklad za stranu možno považovať „trvalú organizáciu, ktorá pravdepodobne prežije svojich súčasných vodcov“ Slovensko sa akosi dostáva mimo rámec týchto politologických, ale rokmi vymedzených štandardov.

Evidentne nepotrebujeme značky, ale strany s obsahom, nielen zakorenené v hodnotách a jasných programoch, ale aj udomácnené v regiónoch. Také, ktoré budú plniť aj základné spoločenské funkcie. To sa ale nedeje.

Stranícke potreby a verejný záujem

Pri letmom pohľade na legislatívnu iniciatívu je zrejmé, že parlament drvivo schvaľuje vládne zákony a preklápa právny rámec Európskej únie. Možno práve vďaka „kvalite“ zastupiteľského zboru je to ešte tá lepšia situácia, ale aj tých niekoľko poslaneckých zákonov sleduje kozmetické riešenia a stranícke potreby. Verejný záujem o zásadné potreby spoločnosti sú niekde inde. Hovoríme o priemysle 4.0, skloňujeme obrovský vplyv informačných technológií na rozvoj krajiny, ale na Slovensku sa medzičasom zvýšil počet ľudí, ktorí nemajú akúkoľvek kvalifikáciu zo 4 % na alarmujúcich 10 %, čo inými slovami znamená, že v tom, čo sme boli lídri v EÚ máme trpké 17 miesto v rebríčku. Dokonca v košickom kraji je až 14% ľudí, ktorí školu opustia skôr ako získajú výlučný list, čo akúkoľvek inú kvalifikáciu. Lenže nerozkolísanie preferencií je väčšia istotu ako zásadné a už nevyhnutné systémové zmeny a reformy.

Stranícke potreby spočívajú v zásade – výrazne neprovokovať a aktívne mobilizovať, ale verejný záujem je niekde inde. Lebo tento prístup vo svojej podstate len odsúva problémy a tie na seba nabaľujú ďalšie. Pre budúcnosť veľmi znepokojujúca prognóza.

Zahľadení do seba

Partaje sa evidentne zahľadeli do seba. Jeden líder potiahne kandidátku a stranícka centrála predstiera, že dovidí až do regiónov. Lenže čísla idú proti tejto predstave.

Ak sa pozrieme na zastúpenie regiónov v Národnej rade Slovenskej republiky zistíme, že bratislavský kraj, ktorý je počtom obyvateľov tretí najmenší zastupuje 54 poslancov, čo je viac, ako reprezentujú poslanci z troch najväčších krajov dokopy. Aby toho nebolo málo, dva najmenšie kraje, presnejšie trenčiansky a trnavsky majú spolu 24 poslancov, čo je úplne rovnaký počet, ako zastupuje dva najväčšie kraje. Prešovský a košický majú v parlamente presne rovnaký počet poslancov.

„Stranícke centrály sú zahľadené do seba a partaje v regiónoch fungujú minimálne.“

Na sociálnych sieťach lanária ľudí na štátnu odmenu, aby išli do okrskových volebných komisií. Do nehonorovaných okresných nemajú ľudí. Preto, aby komisie boli vôbec funkčné, musia ich nahradiť štátni úradníci. Vo výpočte preukázateľných nedostatkov môžeme pokračovať smelo ďalej. Napríklad tým, že v parlamente sedia funkcionári, ktorí doteraz neboli úspešní v žiadnych voľbách, v ktorých „hrali“ na svoje meno. Hlavne, že značkou a dobrým číslom na kandidátnej listine sa prepašovali do najvyššieho zákonodarného zboru. Toto je realita, o ktorej radšej ani nechcú počuť a nie ešte, aby o nej viedli polemiku.

Odmietnutie dedičstva

Lenže otázka volebných obvodov už nemôže byť výlučne vecou strán, ale ľudí. Je to súčasťou pravidiel hry, ktoré sú dedičstvom po Vladimírovi Mečiarovi z čias, kedy silne centralizovaný štát mal na diaľkové ovládanie miestnu územnú samosprávu a decentralizáciu považoval nie za posilnenie regiónov, ale oslabenie svojho vplyvu. Medzičasom sa štát zriekol výrazných kompetencií, ktoré prešli na obce, mestá aj samosprávne kraje. Práve tam, kde ľudia dodnes nedokážu reálne vyhodnotiť, čo a ako pre nich urobil „ich“ zástupca v parlamente.

Zvýšenie počtu volebných obvodov pre parlamentné voľby netreba vnímať iba ako historické odmietnutie Mečiarovho dedičstva. Viac volebných obvodov dokáže vyriešiť extrémizmus postavený na jednej osobe, ktorá vláči po parlamente toxickú značku. Viac volebných obvodov izoluje sebastredných lídrov, ktorí netvoria stranu, ale leštia značku.  Pre ľudí to bude znamenať šancu voliť tých, koho poznajú a reálne ich ohodnotiť. Zároveň sa umocní prirodzený a doteraz utlmovaný lokálpatriotizmus. Strany na tento systém budú musieť tiež reagovať. Bude na nich, či si vychovajú, alebo získajú silných kandidátov na svoje volebné kandidátky. V každom prípade začnú fungovať tak, že hlas centrály limitujú oprávnené potreby a požiadavky regiónov. Tie už nemôžu byť zberňou hlasov, ale zásobárňou kvalitných lídrov s ponukou užitočných riešení.

Partaje konečne musia vyjsť z tieňa svojich centrál.