transparentnosť si zamieňame so šikanou. média vnímame ako zbraň proti niekomu. úradník je nadávka. iný názor sa interpretuje ako osobný útok a namiesto toho, aby sme požadovali myšlienky, počúvame zvuk. nečudujme sa politikom, ktorí reagujú podľa vlny verejnej mienky, lebo iba pružne reagujú na pocity jednotlivcov.
dlhodobo živíme predstavu, že politik je stelesnením podlosti a ten, kto v nej pôsobí, si zaslúži kopance. osobné príbehy sa znevažujú, lebo na piedestál púšťame obskúrne figúrky. preto sa nemôžme čudovať strachu odísť z politiky, ktorý je zrejme rovnaký ako obavy vstúpiť do nej u tých, ktorí by jej mali čo ponúknuť.
spoločnosť sa vyvíja pod tlakom permanentného stresu. vinu hľadáme u politikov, ktorých sme si zvolili. nám nebolo nič nanútené. máme len to, čo sme pripustili.
tvrdiť, že vládna koalícia je zoskupením prvej ligy, by nebola pravda. rovnako by bolo klamstvom si nahovárať, že opozícia nás vyvedie na výslnie.
„firmám chýba kvalifikovaná pracovná sila a v politike je deficit kvalitných ľudí.“
východisko treba hľadať v dvoch oblastiach. v osobnej rovine – aby sme neboli vlajkonosiči demagógie. druhú rovinu predstavuje zmena štýlu komunikácie. diskusia sa nemôže viesť na línii „my – oni“, ale na báze „dnešok – budúcnosť“.
v 25. roku samostatnosti nemá naša spoločnosť mierne nedostatky, ale vykazuje aj systémové chyby ktoré treba odstrániť. v opačnom prípade budú sociálne siete bojové pole, diskusia férovkou klamstiev a budúcnosť vecou náhody. Už by sme nemali doplácať na vlastné chyby, za ktoré viníme všetkých naokolo.
Celá debata | RSS tejto debaty