Na Slovensku stále častejšie počúvame o potrebe modernizácie samosprávy. Na jednej strane nás to musí tešiť, lebo otvorená diskusia o problémoch musí byť sprevádzaná riešeniami. Na tej druhej strane musíme otvorene hovoriť o rizikách, ktoré vôbec nie sú malé.
– Systém miestnej územnej samosprávy je funkčný a dôveryhodný. Ale má na to, aby bol lepší.
– Systém vyšších územných služieb funguje od svojho vzniku voľnobehom, nakoľko samosprávnym krajom od ich vzniku neprišli žiadne kompetencie. Čo však v prípade komunálu neplatí.
– Systém miestnej štátnej správy je však mimoriadne čudný. Okresné úrady nemajú právnu subjektivitu. Projekt ESO sa ukázal ako Čierny Peter. Dokonca navrch majú Centrá podpory, ktoré však mali byť podpornou barličkou. Úplne nepochopiteľné.
Poďme postupnými krokmi
Najzásadnejšia reforma verejnej správy z roku 2000 a potom jej pokračovanie vo fiškálnej decentralizácii z roku 2005, s odstupom času v plnej paráde ukázali mnohé problémy.
Vláda pôvodne rozhodovala o návrhu na 16 žúp, z ktorých sa však stalo 8 vyšších územných celkov. Fanúšikovia pôvodných 16 však dnes začínajú skloňovať 4 samosprávne kraje. Ak pre nich bolo 16 optimálne číslo a 8 neprijateľné, potom je veľmi divné chápať ich úvahu o štyroch samosprávnych krajov ako najlepšie riešenie. Ale kašlime na číslo. Poďme ďalej.
Slovensku chýba audit fungovania samosprávnych krajov. Vyhodnotenie toho, čo reálne robia a porovnania s tým, čo sa od nich očakávalo. Diskusia o zníženiu ich počtu preto nie je nič viac, a nič menej, iba sebaprezentácia na báze toho, že redukovať a rušiť je jednoducho populárne.
Slovensku chýba celkové posúdenie reformy verejnej správy aj fiškálnej decentralizácie. Zavedený model však vykazuje mnohé problémy.
Na základe toho musíme konštatovať, že decentralizácia na Slovensku bolo v podstate iným pomenovaním privatizácie verejných služieb:
a) mestské a krajské nemocnice sú neraz v rukách privátneho sektora,
b) privatizácia SAD spôsobila to, že prepravné výkony vo verejnom záujme sa dohadujú medzi samosprávou a súkromnými vlastníkmi autobusov,
c) vodárenské spoločnosti majú akcionárov v podobe miest a obcí.
Samozrejme, aj tam vidíme vážne problémy, hlavne so správcovstvom, ale ako je možné, že akcionármi vodárenských spoločností sa stali mestá a obce a v prípade SADiek to tak nebolo? Mohli by sme pokračovať ďalšími príkladmi privatizácie verejných služieb pod rúškom reformy verejnej správy. Dokonca by sme mohli konštatovať, že tak, ako vlády v rokoch 2000 a 2005 s konkrétnou mierou chybovosti nastavili jestvujúci model verejnej správy, tak žiadna ďalšia tieto chyby neodstránila. Čo ešte viac prehĺbilo problémy. A my ich musíme žiť.
Komplexné východiská
Už sme si zvykli, že počas majstrovstiev sveta v hokeji nechýba v takmer žiadnej obývačke „Jágr“, a počas futbalových šampionátov máme na Slovensku milióny „Hamšíkov“. To je také naše, pocitové. Lenže pocity nestačia.
Bez inventúry prenesených a originálnych kompetencií, bez formulovania východísk pre podporu medziobecnej spolupráce, bez porovnania našej samosprávy s krajinami V-4, kde bola znovuobnovená tak ako u nás, v roku 1990 a miléniom prechádzala reformou sa nepohneme ďalej. Nepohneme sa ani dovtedy, kým nám bude chýbať posúdenie nášho systému s Európskou chartou miestnej samosprávy, pri ktorej som si istý, že ani drvivá väčšina poslancov parlamentu netuší čo je to za dokument. Keďže modernizáciu musíme vnímať v širšom kontexte, s presahmi na miestnu štátnu správu a samosprávne kraje, aj tu potrebujeme dáta, porovnanie paragrafov s realitou.
Keď si spomeniem na to, že začiatkom jari sme v rámci Združenia miest a obcí Slovenska navrhovali rozšírenie možností hlasovania zastupiteľstiev per – rollam a videokonferenciou a náš návrhy dôvodovej správy mal 1,5 A4, pričom podobne to bolo aj s návrhom legislatívnej zmeny, ale dva týždne rozpravy v parlamente z toho urobili legislatívnu esej, mám obavy. Dokonca, v parlamente boli aj štatutári zo samosprávy, ktorí v tom čase hovorili, že rozšírenie hlasovaní zastupiteľstva nie je potrebné, veď poslanci môžu rokovať na futbalových ihriskách. A čuduj sa svete, už aj pôvodní kritici využívajú tieto formy rokovania. Ale kašlať na to. Veď to iba dokázalo, že na jar nedokázali predvídať, čo sa môže diať na jeseň. Neboli to ani len vizionári, ani pragmatici. Obávam sa, že Slovensko nie je pripravené na zásadnú modernizáciu, v ktorej by argumenty zatienili pocity. Obávam sa, že Slovensko nechce inventúru toho, čo sa udialo počas reformy verejnej správy 2000 – 2005. Obávam sa, že Slovensko nemá silu sa ponaučiť z chýb, ale nemá problém riskovať s ich opakovaním.
Vnímajme politickú realitu, spoločenskú atmosféru, ekonomický vývoj. Nechoďme pretekať, lebo v turbulentnom období sú najcennejšími devízami rozvaha, pokora, pracovitosť a skúsenosti. Na modernizácii komunálu je potrebné robiť, ale nemožno od toho odtrhnúť ani samosprávne kraje, ani štátnu správu. A samozrejme, precízne posúdenie celého systému. Robme veci tak, aby sme si na konci dňa neublížili.
P. S.: Z diskusie o modernizácii samosprávy by v prvom rade mali byť vylúčení tí, ktorí ju vnímajú ako skokanský mostík do vysokej politiky, lebo osobné ambície ašpirantov na politické kreslá môžu ublížiť vecnému prístupu.