Turbulentné obdobie v ktorom vidíme, ako celoplošné testovanie spomaľuje šírene vírusu, ale nelieči a kedy ekonomika pribrzďuje tancovaním medzi zákazmi a opatreniami nikomu neprospieva. Tlačíme pred sebou balvan problémov. A možno čakáme, že nám pomôže akási zhoda okolností. Nič z toho nám neprospieva.
Pod ťarchou toho narastá medzi podnikateľmi nervozita, medzi sociálnymi partnermi nedôvera a medzi ľuďmi sa stupňuje apatia. Spoločnosť sa hýbe, len nie sme presvedčení, či správnym smerom a potrebným tempom. Je zbytočné ďalej popisovať situáciu, a bolo by nezodpovedné to dávať za vinu bývalej vláde, prípadne tým onálepkovať súčasnú. Nehľadajme autora, lebo si len budeme kradnúť čas. A ten nám určite nie je naklonený.
S plnou vážnosťou sa musíme pripraviť na to, že situácia bude ešte vážnejšia. Čakajme ďalší prepad ekonomiky, nárast nezamestnanosti a to, ako sa každý z nás dokáže vnútorne vysporiadať s negatívnymi správami, ktoré budú prichádzať rýchlym tempom. Aj tí, čo si to ešte nepripúšťajú to pocítia. Perina, ktorou sa chceme prikrívať bude menšia aj tenšia. Možno sa z nej stane už iba deka. Lenže nevieme na ako dlho.
Otázka na ktorú je nevyhnutné v pomerne krátkej dobe nájsť odpoveď, a vďaka nej ponúknuť východisko znie pomerne jasne: Udržíme sociálny zmier? Aj tie najoptimistickejšie prognózy hovoria o negatívnych dopadoch na ekonomiku, ktorá ťahá krajinu a priamo sa dotknú sociálnych aspektov, o ktoré sa opierajú ľudia. Nastáva súboj, v ktorom nemôžeme pripustiť konfliktnú líniu na báze kto z koho, ale všetci spolu.
Nepotrebujeme reči v kŕči, ale inšpiráciu záchranným plánom, ktorí nahradí výraznú spoločenskú polarizáciu. Keď lož splynie s pravdou, máme problém. Dnes sme na tom pomerne rovnako.
Tak ako koalícia nesmie žiť v predstave, že pozná všetky riešenia i východiská, lebo má parlamentnú väčšinu, tak by aj opozícia mala upustiť od predstavy, že by túto situáciu zvládla grandiózne, lebo má skúsenosti s vládnutím.
Na scénu musia nastúpiť autority naprieč politickým spektrom, predstavitelia vlajkových lodí priemyslu, komunálni lídri aj zástupcovia zamestnancov. Situácia v ktorej sme, nie je volebná aréna, ale boj o budúcnosť, kedy zachovanie sociálneho zmieru bude prvým predpokladom zvládnutia pomerne náročného obdobia. Sociálni aktéri si preto musia sadnúť za stôl, kde jasne, vecne, bez ideologických predsudkov naformulujú kroky, ktorým ľudia uveria a to aj s vedomím toho, že popularita s nevyhnutnosťou sa neraz vylučujú.